Ve vzdělávání nás čeká velká revoluce

rozhovor pro HN na fonferenci HR Leaders
rozhovor
17/7/2018

Petr Beneš, kouč a spoluzakladatel 6D odpovídal na otázky HN na konferenci HR Leaders, která se uskutečnila v červnu v Bratislavě. Rozhovor je celý ve slovenštině.

Ľudia zvyknú byť v súvislosti s technológiami a zasahovaním do bežných životov pesimistickí, vy si však hovoríte technooptimista, čo to znamená?

Vzišlo to z jedného rozhovoru, kde ma tak označil moderátor a mne sa to zapáčilo, má to však hlbší význam. Verím, že zmeny, ktoré prebiehajú, či už technologické alebo netechnologické inovácie, boli vždy k prospechu ľudstva. Keď vidím dnes tú novú generáciu Z, ktorá dorastá, tak sa na zmeny pozerá omnoho optimistickejšie, než generácia mojich vrstovníkov a starších ľudí, ktorí z toho majú obavu. Je to prirodzené. Umelá inteligencia, virtuálna či rozšírená realita sa zakomponujú do nášho bežného života a budú nám viac slúžiť než škodiť. Bude iba záležať na tom, aký vytvoríme regulatívny a legislatívny rámec, etické morálne pravidlá, aby bola pre nás technológia dobrým sluhom a nie zlým pánom.

Najväčší otáznik visí nad stratou našich pracovných miest. Existuje takáto hrozba a na čo sa máme pripraviť?

Myslím si, že si miesta neudržia, ale nie je to zlé. Vždy to tak v histórii bolo, že nejaká dramatická inovatívna zmena priniesla celý rad nových príležitostí. Keď spomínam na svoje detstvo, tak som sa učil, že 10 až 12 percent ľudí pracovalo v poľnohospodárstve, 40 percent v priemysle a zbytok v službách. Dnes v poľnohospodárstve pracuje jedno až tri percentá ľudí, v priemysle okolo 25 percent a zbytok je v službách. Posledných 10 rokov som robil riaditeľa IT v dvoch veľkých bankách. Tento môj post pred 20 rokmi neexistoval a za 20 rokov tiež nevidím dôvod, prečo by mal existovať. Aj tu sa asi odráža ten môj technooptimizmus, keď hovorím, že vznikne viacero nových príležitostí a zmysluplných náplní ľudských životov.

​Keď sa pozrieme na to, čo si študenti vyberajú pre svoje vysokoškolské štúdium, stále pomerne prevládajú humanitné odbory a chýbajú nám vyštudovaní IT pracovníci. Ako by sme mali mladých ľudí prilákať, že naozaj teraz je tá doba, keď môžu zahviezdiť?

Nevidím to úplne tak jednoznačne, že by sme mali klásť dôraz iba na technické odbory. Nedávno som sa pozeral stránku BBC, kde bola sekcia „Bude môj job zautomatizovaný“. Zadáte si svoje povolanie a vyjde vám pravdepodobnosť, s akou bude vaše povolanie do 10-15 rokov zautomatizované. Bolo tam 363 zamestnaní. Viacero tých technických bolo celkom popredu. Čím technickejšie zamestnanie, tým totiž väčšia šanca, že ho dokážete zalgoritmizovať, zrobotizovať či zautomatizovať. A tie zamestnania, ktoré sú najmenej ohrozené automatizáciou sú tie, ktoré kladú veľký dôraz na medziľudský faktor, na vzdelávanie, terapie, couching či svojím spôsobom i medicína.

Máme sa teda obávať toho, že v IT sektore budeme nahraditeľní?

Nie som úplne zástanca toho, že by sme sa všetci mali túto chvíľu vrhnúť na technické odbory. Krátkodobo áno, ale dlhodobo si myslím, že zamestnania, ktoré budú vyžadovať kritické myslenie, schopnosť analýzy komplexných problémov a takzvané mäkké zručnosti budú veľmi dôležité, aby ten človek uspel v dlhodobom horizonte. Naopak tá robotizácia a automatizácia nás trochu oslobodí od zamestnaní a budeme mať väčší priestor sa opäť vrátiť k pôvodu toho, ako fungujeme.

Malé deti dnes vyrastajú tak, že pomaly v kočíku majú už mobilný telefón či tablet a doslova sa zžívajú s technológiou. Ako si predstavujete o pár desiatok rokov štúdium?

Videl som nedávno štúdiu z Austrálie, ktorej záver bol, že dve tretiny austrálskych študentov túto chvíľu študujú odbory, ktoré do 15 rokov budú zautomatizované. Je to určite veľká dilema, čo by si človek uvažujúci o štúdiu na vysokej škole mal vybrať. Zároveň si uvedomujem, že napríklad v Čechách je problém s nastavením školského systému, aby zodpovedal tempu, rozvoju spoločnosti a biznisu. Vidím viacero mladých frustrovaných ľudí, ktorí hovoria, že je to pre nich strata času, nie je to efektívne vynaložený čas a predstavujú si vzdelávanie inak. Myslím si, že nás v tejto oblasti čaká veľká revolúcia. Možno, že ma za to bude niekto pranierovať, ale je otázne, či v horizonte 20 až 30 rokov univerzity prežijú tak, ako fungujú dnes. Vzdelávanie môže vyzerať úplne inak.

Máme si pod tým predstaviť online prednášky či elektronické zadávanie domácich úloh?

Môj syn, ktorý je športovec funguje tak, že ráno sedí na trenažéri, pred ktorým počúva online kurzy a nechápe, prečo by mal počúvať niečo také v škole. Predpovedám, že sa to úplne otočí. Do školy by sme mali chodiť robiť si domáce úlohy. Učiteľ by nemal vykladať látku, ale mal by  to byť couch, ktorý vás učí presadiť si vlastný názor, vedieť rešpektovať názory iných. To znamená, že to, čo sa dnes deje na školách, by sa malo diať doma. Deti by sa mali pripraviť pomocou online kurzu a potom prísť do školy a učiť sa tie schopnosti, ktoré budú v budúcnosti veľmi potrebné. To je jedna časť.

A druhá?

Veľmi sa zmení uvažovanie o tom, čo to vzdelávanie je. Veľa ľudí si myslí, že v 25 rokoch skončí vysokú školu a to, čo sa naučili v prvej štvrtine života budú aj do konca života robiť. Generácia, ktorá prichádza po nás a čiastočne aj tá naša, si bude musieť prejsť tým, čo sa volá celoživotné vzdelávanie. Nehovorím tým o univerzitách tretieho veku, ale o tom, že človek počas svojho života vystrieda tri či štyri rozdielne profesie a bude sa neustále učiť a zdokonaľovať.

Takže jeden deň si zmyslíme, že chceme byť odborník na enviromentalistiku, potom nás povedzme zaujme diametrálne odlišný kurz ako anglická literatúra...

Veľmi dúfam, že tie tituly a formálne potvrdenia, že som niečo vyštudoval, nebudú hrať takú úlohu ako dnes a pôjde skutočne o to, či niečo vieme a ako. Nemusí to byť vzdelávanie iba formou online kurzu, ale môže tiež prebiehať formou intenzívnych campov, kde skupina, ktorú zaujíma nejaká téma sa zíde na jednom mieste a tri týždne budú intenzívne študovať. Intenzívny trojtýždňový camp im môže dať potom viac ako celý semester strávený na štandardnej univerzite. Verím, že sa to akademikom nebude páčiť, ale môže to byť veľmi reálna cesta ako vzdelávanie bude v budúcnosti fungovať.

Keď hovoríme, že sa im to nemusí páčiť, ako hodnotíte IT gramotnosť Slovákov a Čechov?

Pozeral som sa nedávno na prieskumy a je porovnateľné. Nie je zlá hlavne pri mladej generácii, kde držíme nejaký štandard v Európskej únii. V tej staršej generácii dochádza k digitálnej exklúzii, nie iba vekovej, ale i sociálnej. Sú určité sociálne vrstvy, ktoré nevedia, ako čo funguje. Je to problém nie iba pre vzdelávanie ľudí, ale aj pre nálady v spoločnosti a pre prehlbovanie sociálnych rozdielov. To je niečo, čomu by sme sa mali venovať.

Na Slovensku od tohto roku funguje ezdravie, systém elektronizácie zdravotníctva. Práve aj to bol dôvod pre viacerých starších lekárov, prečo sa rozhodli odísť do dôchodku. Predstavovalo to pre nich neprimeranú záťaž. Mal by sa ten focus teraz upriamiť na staršiu generáciu?

Myslím si, že áno. Na jednej sa predlžuje priemerná dĺžka veku, v našich krajinách sa pohybuje medzi 77 až 79 rokmi. Človek v 55 rokoch začína mať problém nájsť si prácu, ale ešte ďalších 20 rokov je v aktívnom veku. Podľa mňa sa priemerný vek bude neustále predlžovať. Je to dlhá doba na to, aby sme sa od 55 rokov pripravovali na to, že zomrieme. Podľa mňa vznikne veľa projektov, ktoré sa začnú zameriavať na starších ľudí, zapájať ich na skrátené úväzky do pracovného procesu. Som optimista a technológia nám tak pomôže sprostredkovať zmysluplnú účasť na výrobnom procese. Napríklad ich vyviesť zo samoty, ktorá je jedným z najrizikovejších faktorov, ktorá vedie k predčasnému ukončeniu života.

​Toto je jedna stránka veci, pri mladých ľuďoch sa naopak hovorí, že technológie, internet či sociálne siete ich viac uzatvárajú a držia doma. Panujú obavy, aby nebola táto izolácia v budúcnosti bežná. Čo s tým?

Keď som bol malý, tak najväčší trest bolo pre mňa domáce väzenie. Dnes, keby som deťom povedal, že majú domáce väzenie, tak budú kričať hurá, že môžu byť doma s kamarátmi na sociálnych sieťach. A najväčším trestom je, keď vyháňame deti von. Tak trošku ideme z extrému do extrému, rozhodne by vývoj spoločnosti nemal smerovať k tomu, že všetko budeme iba digitalizovať.

A čo v prípade čítania kníh a digitalizácie?

Naša schopnosť vstrebávať nové veci a rozvíjať náš mozgový myšlienkový potenciál je daná bohatosťou zmyslového vnímania. Nedávna štúdia, ktorú som čítal hovorí, že pokiaľ čítate rovnaký obsah z papierovej knihy a z elektronickej čítačky, tak v prípade tej papierovej knihy je preukázané, že si pamätáme až o 30 percent viac. Je to práve dané tým, že používame viacero zmyslov. Papierová kniha vonia, počujeme ju, keď otáčame stranu, dotýkame sa jej, cítime ju hmatom. Knihu a jej obsah vnímame aj štyrmi zmyslami na rozdiel od elektronickej čítačky. Do budúcna by sme si mali uvedomiť, čo všetko nám technológie dávajú, využívať ich k svojmu prospechu a tam, kde nám škodia by sme ich mali eliminovať. A nie som úplne zástanca toho, že na školách by sme mali používať elektronické nástroje.

Prečo?

Tie by sme mali používať doma alebo ku komunikácii s tými, ktorí sú od nás vzdialení. Do školy by sme však mali chodiť budovať sociálne kontakty, sociálne a komunikačné schopnosti a debatovať. Bohužiaľ, na to teraz pedagógov nevzdelávame, aspoň u nás, čo je veľký problém.

Od kníh je blízko k printovým novinám a časopisom. Vidíte ešte ich budúcnosť?

Budúcnosť majú, ale v inom rozsahu a v inej forme než teraz. Podľa mňa budú viac špecializované, viac zamerané na kvality zážitku a obsahu, pôjde viac o kvalitné grafické spracovanie. Novinám v tej podobe, akú sme si zvykli používať, by som dlhú budúcnosť nedával.

Petr Beneš

Business Consultant, Startup Mentor & Coach, Technoptimist

Dále v 6D Stage

PROCHÁZET VŠE